Je manželstvo homosexuálov ľudské právo?

Autor: Palo Mitrík | 3.12.2013 o 14:37 | (upravené 3.12.2013 o 21:33) Karma článku: 6,57 | Prečítané:  904x

Gender agenda v posledných mesiacoch silne rezonuje na stránkach sme. Články i diskusie sa zvrhávajú na ideologický boj. Poloha konzervatívci (teda rímsko - katolícky kresťania - rozumej spiatočníci) verzus liberáli (teda všetci ostatní - rozumej pokrokovo zmýšľajúci). Kým jedna strana argumentuje morálkou a tradíciami, druhá jej oponuje grafmi a ľudskými právami. Ani jedna pritom už nepoužíva férové a čestné argumenty. Pritom problém schválenia či neschválenia homosexuálnych manželstiev stojí niekde úplne inde.

V skutočnosti stojí celý problém homosexuálnych manželstiev na výklade tzv. odvodených ľudských práv (2. a 3. generácie). Pre zjednodušenie - existuje základný súbor ľudských práv - a od neho sa následne odvodzujú ďalšie ľudské práva. Pre prípad homosexuálnych manželstiev teda platí, že ak nesmie byť človek diskriminovaný na základe sexuálnej orientácie, tak by mal mať zároveň rovnaké práva ako všetci ostatní. Teda ak heterosexuáli môžu uzatvárať manželstvá a vytvárať rodiny na základe štátom určených pravidiel, také isté právo majú mať i homosexuáli. Ale tu naráža kosa na kameň.

Štátom určené pravidlá pre uzatváranie manželstiev vychádzajú z tradičného ponímania rodiny - ako zväzku muža a ženy (teda ON a ONA), ktorí majú následne potomkov. Toto však homosexuálne partnerstvá nemôžu naplniť - a tak na scénu prichádza tzv. gender ideológia, ktorá spochybňuje tradičné rodové delenie (teda JEHO a JU). Rod teda nemáme daný (tak ako pohlavie), ale v podstate nám ho vyberie následne spoločnosť. Mužom a ženou sa rodíme, ale NÍM a ŇOU sa stávame na základe výchovy, spoločenských konvencií, hrania sa s bábikami alebo autíčkami atď. Takže ak tieto “rodové stereotypy” zrušíme - umožníme každému slobodnú voľbu (ľudské právo). Takže ak rod ON a ONA nie je daný pri narodení, tradičný konštrukt rodiny je vlastne len produktom spoločnosti a historického vývoja. Možno ho teda zrušiť a nahradiť novým (rozumej pokrokovejším) modelom (teda nie ON a ONA ale TO a TO).

Je to ideologická pomôcka a myšlienkový konštrukt na rovnakej úrovni ako náboženské presvedčenie (rodina je vlastne Božím zákonom - ak sa tento zákon nebude dodržiavať, príde Sodoma a Gomora) - kedže jedno i druhé sa viac zakladá na viere ako na exaktných dôkazoch. To je i príčinou toho, že spor, ktorý sa spočiatku týkal interpretácie ľudských práv sa stáva čoraz viac ideologickým. Zaujímavé je, že z debaty úplne vypadla úloha rodiny na úrovni reprodukcie spoločnosti - pravdepodobne je to preto, lebo ani jedna zo strán sporu si ju v terajšej dobe neplní (jedni nechcú a druhý nemôžu).

Otázkou zostáva, či homosexuálne manželstvo je alebo nie je ľudským právom. Ak prijmeme názor, že je - určite nebude patriť do skupiny základných ľudských práv. Je však nepriznanie odvodeného ľudského práva porušením toho základného? Takže základná otázka znie: Je definícia rodiny ako zväzku muža a ženy diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie? (ponechajme bokom zjavnú nezmyselnosť otázky, ona skutočne tak stojí). Samozrejme, obidve skupiny majú svoj názor i argumenty, ktorými sa snažia na svoju stranu získať verejnú mienku. V každom prípade sa však jedná o legitímnu snahu rozšíriť súbor ľudských práv.


Priznávanie odvodených ľudských práv má byť demokratické

Rozširovanie súboru ľudských práv má nepochybne svoj význam. Veď na uznaní individuálnych práv jednotlivca stojí celá naša západná demokracia a civilizácia. Môžeme si zo svojimi životmi nakladať ako chceme - ak pri tom neohrozujeme práva a život niekoho iného.

Lenže ako každý ideál, i tento nebude v praxi nikdy absolútne fungovať - veď práve preto je to ideál. Existuje totiž aj množina podmienok, za ktorých sme schopný presadiť dodržiavanie ľudských práv. A tým je demokratické politické zriadenie, ktoré ľudské práva garantuje.

Jedna z definícií demokracie znie - demokracia je vláda väčšiny za súčasného zachovania práv menšiny. Ako spoločnosť sme sa uzniesli, že určité práva (základné ľudské práva) sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. To znamená, že každý štát, ktorý sa hlási k príslušnosti k nášmu civilizačnému priestoru, ich musí bezpodmienečne dodržiavať. Ostatné, tzv. odvodené ľudské práva vznikajú na základe spoločenského konsenzu a prostredníctvom demokratických mechanizmov.

Ak tento demokratický konzenzus budeme obchádzať (teda presadzovať rozširovanie ľudských práv “nasilu”), dôjde k narušeniu už i tak dosť poréznej spoločnosti. Snaha presadiť gender ideológiu do života bez spoločenského konsenzu - či už cestou konania pred Európskym súdom pre ľudské práva alebo prostredníctvom rôznych nevolených organizácií či už priamo naviazaných na vládu alebo nie - je veľmi nebezpečná cesta, ktorá vytvára precedens pre presadenie mnohých iných požiadaviek rôznych záujmových skupín mimo legitímny demokratický proces.

V spoločensky zásadných veciach - ako je napríklad i definícia manželstva či obsah šlabikára - je spoločenský konsezus nevyhnutný. Tieto otázky nemajú vplyv na materiálne prežitie spoločnosti - avšak majú nedozierne následky na jej vnútornú homogénnosť (delenie na bigotných kresťanov a sodomistov). Pokútne pokusy presadiť gender ideológiu do škôl prostredníctvom učebníc a školských osnov je skutočne prešpekulovaný ťah - môže ale veľmi rýchlo naraziť - starostlivosť o deti a ich výchovu je PRÁVOM rodičov, ktoré môže obmedziť len súd (Ústava SR, čl. 41, odsek 4). Rovnako pastiersky list čerpajúci pomaly z Kladiva na čarodejnice je dvojsečná zbraň - množstvo veriacich zostalo parádne zaskočených a mediálny ohlas bol negatívny.


Je rozširovanie ľudských práv automaticky krokom vpred?

Čo je a čo nie je ľudské právo a pokiaľ vlastne ľudské práva siahajú - kde je tá hranica, pri ktorej nastupujú spoločensky všeobecne akceptovateľné normy a štátny zásah? Ľudské práva je možné rozširovať potiaľ, pokiaľ neohrozujú právo iných jednotlivcov. Pedofili (taktiež sexuálna menšina) nebudú mať povolené uzatvárať manželstvá a adoptovať deti - je to jasné na základe spoločenského konsenzu a súvisí s ohrozovaním práv dieťaťa. Avšak práva dieťaťa sú určené práve na základe spoločenského konsenzu - proste práva dieťaťa definovali dospelí v ich prospech, nie deti sami pre seba (teda väčšina definuje právo pre menšinu).

Lenže model presadzovania gender ideológie voči spoločenskému konsenzu nakoniec kľudne môže prinesť úspech i pedofilom. Nemožné? V Belgicku po uzákonení eutanázie na základe spoločenského konsenzu dochádza takmer okamžite k tlaku na jej rozšírenie - a to o eutanáziu detí - a právne sa opierajúc práve o schválenú eutanáziu pre dospelých (tým, že eutanázia je legálna pre dospelých, je možné ju legitímne požadovať i pre deti). Nechcem tu vyvolať debatu o morálnej  a etickej stránke eutanázie - ale poukázať na skutočnosť, že rozšírenie práv jednotlivca daným smerom vždy vyvolá tlak na ďalšie rozšírenie tým istým smerom tak, aby akceptovala požiadavky stále početne menšej skupiny. Nemyslím si však, že Belgičania, ktori umožnili eutanáziu pre dhodobo chorých a nevyliečiteľných pacientov predpokladali, že toto právo automaticky pripadne i dieťaťu. Ale opäť - požiadavka na eutanáziu detí je v tomto kontexte opäť legitímnou snahou o rozšírenie ľudských práv.

Je logické predpokladať (tak ako sa deje v EÚ), že po schválení homosexuálnych manželstiev bude automaticky vznesená požiadavka na adopciu detí. Tento proces bude pokračovať ďalej a ďalej, lenže pokiaľ?

Hlas ľudu, hlas Boží?

V 16 krajinách EÚ sú v rôznej forme schválené registrované partnerstvá či manželstvá homosexuálov. To však vôbec nie je argumentom v debate na Slovensku - tam došlo k spoločenskému konsenzu na danej otázke a netrvalo to krátke obdobie. Niekde je dokonca tento spoločenský konsenzus na hrane (Francúzsko). Rovnako neférový je argument o “kultúre smrti” - lebo v tom prípade je polovica Európy odsúdená na zánik.

Alarmujúci je prípad Chorvátska - došlo k spoločenskému konsenzu na definícii manželstva. Reakciou pravdepodobne bude žaloba na Európsky súd pre ľudské práva (bude sa riešiť otázka, či definovanie manželstva ako zväzku muža a ženy je porušením ľudských práv homosexuálov). Môže dôjsť k situácii, že i napriek spoločenskému konsenzu sa upravia podmienky tak, že tento nebude akceptovaný. Prostredníctvom medzinárodnej inštitúcie (EÚ) nebude rešpektovaná plebiscitom schválená ústavná zmena suverénneho štátu - kvôli odvodenému ľudskému právu homosexuálnej menšiny týkajúcej sa definície manželstva (ono to nielen vyzerá hrozne, to aj hrozné je).

Tak, ako sú definované základné ľudské práva (spoločnosť garantuje pre individualitu), sú naopak definované i základné ľudské povinnosti (individualita dodržiava podmienky spoločnosti - rešpektovanie zákonov).

Rovnováha medzi týmito dvoma pólmi ľudskej a spoločenskej existencie umožňuje vytvoriť demokratické politické zriadenie. Prílišnou penetráciou ľudských práv sa však rovnováha začína vychyľovať v prospech jednej strany. Ak vyžadujeme od spoločnosti ľudské práva a ich dodržiavanie - musíme pritom myslieť i na spoločnosť (predovšetkým na jej zachovanie), ktorá je schopná tieto práva garantovať. V západnej civilizácii je takáto spoločnosť tvorená predovšetkým na základe spoločenskej dohody. Narúšanie tejto krehkej rovnováhy má následky na spoločnosť ako celok, nielen na veľmi úzky a marginálny problém, ktorým sú homosexuálne manželstvá.

Dlhdobo jasné a spoločensky akceptované definície (manželstvo je muž a žena) sa majú za veľmi krátke časové obdobie zmeniť bez ohľadu na súhlas či nesúhlas väčšiny v spoločnosti. A to je už sociálne inžinierstvo, priatelia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?