Prečo zlyhala a zlyhá pravica

Autor: Palo Mitrík | 10.6.2015 o 16:53 | (upravené 10.6.2015 o 17:08) Karma článku: 15,54 | Prečítané:  2347x

Pravicové strany na Slovensku prechádzajú zložitým obdobím, ktoré je však vyústením celého vývoja pravého spektra. Pravica samu seba chytila do pasce.

Pasca 1. „Ilúzia jednotného postupu“
Pád vlády Ivety Radičovej bol pre mnohých pravicových voličov prekvapením. Pri pohľade späť bol však len logickým vyústením vývoja pravice od roku 1989, resp od čias SDK. Boj proti Mečiarizmu, ktorý prinútil pravicové strany spojiť sa do jedného celku a tak poraziť zdanlivo nepremožiteľného Mečiara determinoval vnímanie úlohy pravice na Slovensku u voličov, médií i politických komentátorov.
Tento pocit víťazstva založený na idei „stáť proti niečomu“ a nie „za niečo“ sprevádza pravicové strany dodnes. Výzva, ktorú adresujú médiá, odborná verejnosť pre každými voľbami k pravicovým stranám vyzýva k ich spojeniu a spoločnému postupu voči momentálnej vládnej moci. To, že tento projekt nemá v reále šancu prežiť ukázala práve vláda Ivety Radičovej. Po každom takomto spojení (podobne ako to bolo v prípade SDK) nastáva medzi pravicovými stranami  spätný pohyb, vnútorné pnutie smerujúce k zachovaniu si vlastnej identity. Či už sa to deje na základe osobných ambícií predsedov či odpore členskej základne, je irelevantné.
Ako ukázal na ľavej strane spektra Fico, spoločný postup sa dá dosiahnuť len priamym a jednoznačným zjednotením strán a vytvorením jednej silnej strany alebo platformy, ktorá má jednoznačného predstaviteľa.

Pasca 2. „Princíp vodcu“
Už Ľudovít Štúr pri svojich úvahách o štáte pripisoval jednotlivcovi, ktorého vygenerujú v danom čase dejiny výnimočné postavenie. To platí v slovenskej politike od čias, kedy sa začala formovať. Problémom ostáva, že nie strany generujú osobnosti, ale osobnosti generujú strany (azda okrem KDH, ale tam  sa o primát nesúťaží, ale odovzdáva sa). Na princíp vodcovskej osobnosti v pozitívnom zmysle slova reagujú slovenský voliči a osvojili si ho i pravicové strany. To je reálny dôvod, prečo každý nová pravicová strana nevzniká zdola, ale združí sa okolo osobnosti, ktorá má v daný čas šancu byť výnimočná alebo si to myslí.
Vodcovský princíp je však často prezentovaný viac navonok ako dovnútra strán (na rozdiel od ľavice, kde je vodca neobmedzeným vládcom i dovnútra). Tam niekde treba hľadať základné dôvody, prečo tak často dochádza k štiepeniu a rozpadu pravicových strán s negatívnymi dopadmi na voličské preferencie. Nie je udržateľná dvojtvárnosť – voličovi je prezentovaný vodca, ktorý však vo vnútri strany nemá silné postavenie a nedokáže ju udržať. Často je však i jeho postavenie „silnej osobnosti“ iluzórne i navonok (NOVA), čo sa následne odrazí i dovnútra.

Pasca 3. „Mimovládky a policy makers“
Mimovládna sféra prezentovaná rôznymi združeniami často s medzinárodným krytím má silné sklony stavať sa do pozície sudcu postupu pravice. Vplyv tejto sféry na voličské preferencie je minimálny až žiadny, avšak v centrálach pravicových strán sa nachádza aparát, ktorý má tendencie prejímať jej názory. Strany potom pôsobia nekonzistente – na jednej strane chcú vyhrať voľby (čo si v moderných demokraciách vyžaduje i určitú mieru populizmu a snahy zapáčiť sa voličom) a na druhej strane nerozhádzať si to so silnou bratislavskou loby mimovládnych organizácií. V praxi je potom prezentovaná nemastná-neslaná zmes, ktorá voličom nechutí (SaS).
Pravicové strany rezignovali na tvorbu politiky v reálnom zmysle slova, uchyľujú sa do polohy „policy makers“, ktorý s obľubou za základ tvorby rôznych politík berú štatistické údaje, grafy a zahraničnú legislatívu. Netvrdím, že tento postup nie je správny, ale takto postavené programy nefungujú na voličov a ani v následnej realite. Málokedy totiž vedú k reálnej zmene a reflexii reálneho stavu, často procesy komplikujú a majú tendenciu v určitom čase riešiť čiastočné na úkor celku.

Pasca 4. „Konzervativizmus, liberalizmus a technokrati“
Západná Európa, ktorú si často berie pravica za vzor má k slovenskému vnímaniu liberalizmu, konzervatizmu a voľného trhu veľmi ďaleko (napr. Rakúsko). Pravicové strany ustnuli v mentálnom programovom i ideovom kŕči spoliehajúc sa na to, že predsa len existujú široké voličské skupiny, ktoré takýto postoj odcenia.  No, neexistujú.
Demokracia udržiava rovnováhu v spoločnosti za cenu opustenia hodnotových princípov (žiaľ) a jediným meradlom sa stáva individuálna relatívna spokojnosť jednotlivca – voliča. Ideologicky podmienené a prezentované témy sú neúčinné a ideové postoje v zmysle konzervativizmu a liberalizmu oslovujú stále menšiu voličskú skupinu. Nadôvažok občianska spoločnosť ako celok dlhodobo nejaví tendencie jasnej profilácie vo vzťahu k týmto hodnotovým okruhom – čo je nakoniec i trend celej západnej civilizácie. Garantované ľudské práva, voľnosť vyznávania náboženstva a relatívna ekonomická dostatočnosť vplývajú v praxi na obrusovanie hrán medzi týmito hodnotovými postojmi.
Vyhranená profilácia a takto prezentovaný program stavajú politikov pravice do úlohy technokratov ideológií s občasnými emočnými výstrelkami k aktuálnym problémom – opäť bez odozvy u voličov.

Pasca najväčšia: „Mor ho!“
Pravica si urobila „meno“ porážkou Mečiara. Od tej chvíle sa od tejto úlohy nedokázala odpútať a postaviť svoju existenciu na niečo inom, ako myšlienke „boja proti niečomu/niekomu“. Čo je však dlhodobým omylom tejto stratégie je hlboké podcenie emócie, ktorú takýto postup prináša.
Voľby dnes vyhrávajú emócie – a jediná emócia, ktorú dnes vzbudzujú pravicové strany je negativizmus. Potreba neustálych atakov voči sebe navzájom,  a občas spolu voči hlavnému politickému rivalovi či potreba stále sa voči niečomu vyhraňovať ich zaviedla do bludného kruhu. Zdôvodňovanie vlastnej existencie prostredníctvom protivníka môže nakoniec vzbudiť len negatívnu emóciu a vedie voliča k pocitu, že strana im nemá čo ponúknuť. Je zaujímavé, že tento efekt je „stádovitý“, t.j. túto chybu robia všetky parlamentné pravicové strany. Môžeme len hádať, čo ich napriek zjavnej neúspešnosti u voličov vedie k takejto stratégii. Absencia pozivtívnej emócie zásadným spôsobom vplýva na ich preferencie.

Riešenie? „Stred“
Tak ako demokracie s dlhšou históriou ako naša dospeli k viac menej bipolárnemu systému dvoch silných prúdov v politike, smeruje i Slovensko pomalými krôčikmi k takejto situácii. Avšak predstava, že delenie bude prebiehať medzi ľavým a pravým je mylné. Tak ako sa vplyvom rozvoja demokratických princípov stierajú praktické ideové rozdiely, tak sa i budúce politické súboje budú odohrávať na pravom a ľavom strede.

Hra sa prenesie od bránok viac do stredu ihriska a tým sa zníži i priestor na manévrovanie jednotlivých hráčov. Góly sa budú dávať z rýchych a nečakaných brejkov, nebudú padať z dlhodobého tlaku. Naša pravica sa však zabetónovala vo vlastnej šestnástke a čaká, kedy súperovi dôjdu sily.

Nemyslím si, že terajšia pravicová garnitúra zásadným spôsobom dokáže vo voľbách zaujať. Čo je však zarážajúce, všetci v pravici vedia, že stred politického spektra je prázdny a snaží sa ho pomaly obsadiť dominantná politická strana. Sú však chytení vo vlastnej pasci.

Takže, stred ihriska je voľný a čaká na stranu, ktorá ho dokáže obsadiť a nastoliť pravdepodobne definitívny model bipolárneho straníckeho systému.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?